ČLOVEČINA V CIRKVI

     Modlitba, ktorú sa modlil Kristus v posledných chvíľach svojho života pred smrťou, je veľmi dojímavá. Okrem iného nám daroval nové prikázanie, aby sme sa milovali navzájom ako On miloval nás a aby sme v Cirkvi všetci boli jedno.
            Azda každý veriaci, ktorý úprimne miluje svoju Cirkev, má často ten pocit, že by to takmer šlo, len keby nebolo tých a toho... a pod. Máme sklony vidieť v Cirkvi ľudí, o ktorých si myslíme, že by bolo lepšie, keby sa k nám nehlásili. Pre niekoho sú to konzervatívci s predkoncilovými názormi, pre ďalších tzv. charizmatici, ktorí sa vyvyšujú nad ostatných, pre iných „úbohí“ jednoročiaci, ktorí vkročia do chrámu len na Vianoce alebo Veľkú Noc. Osobitnou skupinu, ktorou zvlášť niektorí opovrhujeme, sú tí, ktorí pred revolúciou do kostola nevstúpili a po nej sa tam zrazu objavili. Mnohí sa však z neho opäť vytratili, pretože v atmosfére všeobecného odsúdenia a nedôvery jednoducho nemohli dýchať.
            Treba si však uvedomiť, že v Cirkvi od počiatku boli vedľa seba Mária Magdaléna, žena s hriešnou minulosťou, Peter, ktorý zlyhal, Nikodém, ktorý vo svojom postavení bál sa zastať súdeného Ježiša, ako i Ján, ktorý s ním zotrval v utrpení pod krížom. Sám Ježiš hovorí podobenstvo o hostine, na ktorú pozvaní odmietli prísť, a preto zozbieral i slepých, hluchých, chromých. Inými slovami, ak sa v Cirkvi rozhliadneme, vidíme, že sme zozbieraní so všetkými možnými neduhmi a nedostatkami, dokonca sú v nej i tí „z donútenia“, ktorí si myslia, že by im Pán Boh mal byť zaviazaný i za ich chodenie do kostola.
            Ježiš má v sebe nesmiernu silu lásky, keď si túto zozbieranú chásku z ciest a od ohrád zamiloval a vydal svoj život za ňu, aby mala podiel na jeho sláve. Aj my iba silou jeho lásky budeme schopní milovať Kristovu Cirkev, a to i vo chvíľach, keď v nej Kristovu tvár uvidíme len vierou, pod všetkým nánosom hriechu a rán.
            Milovať Cirkev neznamená v nej už nikdy nič nekritizovať. Je však rozdiel medzi kritikou plnou trpkosti a kritikou prameniacou z úcty a lásky, ktorá Cirkvi prináša požehnanie. My sami si môžeme vybrať, či sa staneme orodovníkmi, alebo žalobcami našich bratov. Treba si uvedomiť, že vnútrocirkevná neznášanlivosť a praktické pohŕdanie jedných druhými sú závažné hriechy, s ktorými sme si často zvykli žiť, aj keď by mali byť konkrétnou oblasťou nášho pokánia.

             „Vždy, keď hovorím ,nemám rád tohto človeka´, rozširujem vo svojom srdci ľad. Avšak aj v Antarktíde sa pod večnými nánosmi ľadu a snehu nachádza úrodná pôda. Stačilo by na ňu nechať dopadať lúče slnka, aby sa zazelenala.“
                                                                                                          Katarína Lachmanová.
                                                                                                 (zdroj: Katarína Lachmanová)